Tlač možno vo všeobecnosti rozdeliť do štyroch základných kategórií: a) kníhtlač; b) hĺbkotlač; c) litografia; a d) tlač pomocou šablón.
Kníhtlač je jednou z najstarších tlačových metód. Využíva reliéfnu dosku s vyvýšeným povrchom. Pri tlači sa na povrch písma nanáša atrament, ktorý sa následne vytlačí na papier. Atrament na povrchu písma sa prenesie na povrch papiera a vytvorí odtlačok. Sadzba, sadzba Lenor, kníhtlač, galvanické pokovovanie a hĺbkotlač patria do kníhtlače.
Hĺbkotlač je metóda tlače, ktorá využíva ručné alebo mechanické gravírovanie na vyrezanie čiar, čím sa na tlačovej platni vytvorí zapustený znak alebo obrázok. Pri tlači sa čiary alebo drážky najskôr vyplnia atramentom a potom sa na ne natlačí pripravený papier. Papier absorbuje atrament a vytvára odtlačok. K hĺbkotlači patrí leptanie, rytie a hĺbkotlač. Litografia sa niekedy nazýva chemická tlač, čo znamená, že vytlačený obrázok a tlačová platňa sú v rovnakej rovine. Je založená na princípe „nemiešania oleja a vody“ pri tlači. Tento typ tlače zahŕňa mechanické alebo manuálne premietanie obrazu na kamenný alebo kovový povrch a následné chemické ošetrenie povrchu, aby oblasti obrázka-prijímali atrament, zatiaľ čo prázdne oblasti nie. Počas tlače sa na papier prenesú iba oblasti obrázka-prijímajúce atrament, čím sa vytvorí odtlačok. Fotolitografia, hĺbkotlač a ofsetová tlač patria do rovinnej tlače.
Tlač šablóny zahŕňa tlač pomocou šablón, vysekávanie-, atramentovú tlač a sieťotlač. Princíp šablónovej tlače spočíva v tom, že počas tlače sa tlačou prenesie atrament cez perforácie šablóny na substrát (papier, keramika atď.), čím sa vytvorí obraz alebo text. Šablónová tlač je najjednoduchšia forma šablónovej tlače, pochádzajúca z konca 19. storočia. Táto tlač zahŕňa vytvorenie šablóny na špeciálne vyrobenom voskovom papieri pomocou písacieho stroja alebo dotykového pera, potom tlač pomocou atramentového valčeka na šablónu, čím sa dosiahne požadovaný efekt tlače na substrát. Spomedzi metód šablónovej tlače je najpoužívanejšia sieťotlač.
Moderná sieťotlač sa technicky líši od ostatných troch typov tlače a je tiež najuniverzálnejšia zo všetkých štyroch. Dá sa tlačiť na papier, kartón, drevo, plast, textil, keramiku, kov, kožušinu a ich kompozitné materiály. Dá sa použiť na tlač nielen plochých predmetov, ale aj okrúhlych, konvexných, konkávnych a nepravidelne tvarovaných predmetov. Preto je sieťotlač nevyhnutným produktom. Keďže sa však jeho technické detaily považujú za obchodné tajomstvo, jeho vývoj bol relatívne tichý. Napriek tomu stále napreduje a rozvíja sa a jej budúcnosť je svetlá.
Vývoj modernej sieťotlače vznikol v Spojených štátoch amerických. Počnúc priekopníkmi Harrym Leroy Hiettom a Edwardom A. Owensom, sieťotlač začala už na začiatku 20. storočia (1901-1906). Prvý pokus o sieťotlač urobil Francis Willette z Detroitu, Michigan, USA, ktorý sieťotlačou vlnené vlajočky.
Sieťotlač zahŕňa pripevnenie šablóny s obrázkom alebo vzorom na sieť na tlač. Obrazovky sú zvyčajne vyrobené z nylonu, polyesteru, hodvábu alebo kovovej sieťoviny. Keď sa substrát umiestni priamo pod sito so šablónou, tlačiarenská farba alebo farba sa pomocou stierky (ručné alebo automatické stierky) pretlačí cez otvory v sieťke a vytlačí sa na substrát. Šablóna na obrazovke utesňuje niektoré sieťové otvory, čím zabraňuje prenikaniu atramentu; môžu prechádzať len obrazové oblasti, výsledkom čoho je obraz len na substráte. Inými slovami, sieťotlač využíva na tlač prenikanie atramentu cez tlačovú platňu. To je dôvod, prečo sa to nazýva sieťotlač a nie sieťotlač alebo tlač na hodvábnu tkaninu, pretože ako sieťotlač možno použiť nielen hodváb, ale aj nylon, polyesterové vlákno, bavlnenú tkaninu, bavlnenú tkaninu, nehrdzavejúcu oceľ, meď, mosadz a bronz.
